2.Kapitola - Spomienky I. časť

Moc sa ospravedlňujem, že kapitolku prídavam až po týždni, ale tento týždeň bol dosť ťažký a vôbec som nestíhala. V tejto kapitolke bude časť z Hermioninej minulosti. Dúfam, že sa vám to bude páčiť ;) A prosím o komentík.
"Au, do riti! ... Moja noha" zakliala som si popod fúzy, keď som zakopla o roh postele. Akoby nestačilo, že za pol hodiny prídu dvojičky po mňa a ja niesom ešte ani zďaleka hotová, ja si musím ešte aj v kuse ubližovať. Už tretí krát som zakopla a ak to pôjde takto ďalej, dneska večer neskončím s Fredom a Georgom v klube, ale so zlomeninou u sv. Munga.
Zabalená v huňatom župane som utekala ku skrini, kde som sa zbesilo prehrabávala. Nemala som poňatia, kam s chalanmi pôjdeme a tak som nevedela, čo si mám obliecť. Aj keď sa mi vôbec nechcelo, nemala som v pláne si pohnevať Georga či Freda.
Zrazu som sa zastavila v polke pohybu. V rukách som držala tričko. Ale nie obyčajné. Patrilo totiž niekomu, koho momentálne nenávidím viac ako samotného Voldemorta kedysi. Slzy si začali raziť cestičku nadol mojou tvárou a ja som sa im nebránila. Vedela som, že by to bol vopred prehraný boj.
Dolahli namňa spomienky z tých šťastných dní, ale taktiež spmienky na deň keď mi Charlie Weasley, muž, ktorého som ľúbila viac ako svoj život, zlomil srdce.
Po vojne bol konečne pokoj. Všetci sme veľmi smútili za tými, čo vojnu neprežili, ale boli sme šťastný z toho, že už sme sa nemuseli obávať o svoje životy. V tom čase som sa pokladala za najšťastnejšieho človeka na Zemi. Vrátila som mojim rodičom spomienky na mňa a oni sa opäť presťahovali do Anglicka. Moji najlepší priatelia, Harry a Ron, boli zdraví, z vojny nepoškodení a šťastný. Ale čo bolo najdôležitejšie, mala som snúbenca a o pár mesiacov mala byť svadba.
Všetko šlo hladko. S Charliem som sa vídavala síce len počas víkendov či sviatkov, ale po sobáši som sa mala nasťahovať k nemu do Rumunska. Milovala som ho, on mňa tiež. Neviem si predstaviť spokojnejšieho človeka.
V ten deň som šla aj s Ginny od lekára. Obe sme žiarili šťastím. Bol piatok. Charlie sa mal opäť na víkend ukázať a ja som mala preňho skvelú novinku. Bola som ťehotná. Lekár mi to práve potvrdil a oznámil mi, že som už v 2. mesiaci.
Stretnúť sme sa mali až v Brlohu, pretože Molly nás pozvala na večeru. Dlho nechodil a ja som bola čoraz viac nervóznejšia. Niečom mi hovorilo, že sa dnes večer stane niečo zlé. Večerať sme začali bez neho. Ukázala sa keď sme boli už pri dezerte. Aj keď si sadol ku mne a dal mi pusu na privítanie, zdal sa mi byť nejaký odmeraný.
Po večeri sme sa odmiestnili do môjho bytíku na kraji Londýna. Bol v tichej časti, v ktorej žilo okrem mňa mnoho ďalších kúzelníkov.
"Dáš si niečo na pitie miláčik?" spýtala som sa. Chcela som nadhodiť príjemnú atmosféru, aby som mu mohla oznamiť, že bude ocino.
"Nie. Nič. Ale poď prosím ťa ku mne.Musím ti niečo povedať." hlas mal napätý a mňa to dosť vylakalo. Prisadla som si k nemu na pohovku a pozrela som sa mu do očí. Videla som v nich lásku, ale aj vinu a strach. Čoho sa krucinál bál?
"Aj ja ti chcem niečo povedať. Ale začni prvý" usmiala som sa naneho. On sa postavil a začal sa prechádzať sem a tam pred pohovkou.
"Keď ja neviem ako." zastavil sa, klakol si predo mňa a vzal moju roku do svojích. Pozrel sa namňa takým smutným pohľadom a ja som sa začala skutočne báť. "Ja som nechcel. Ani neviem ako sa to stalo. Vieš, že ťa veľmi milujem a budem až do smrti. Vážne netuším ako som mohol. Nenávidím sa zato, ale ... Ach Hermi ja som sa vyspal s jednou kolegyňou a ona je tehotná. Ja vážne neviem kedy. Veď som sa ani neopil, a nič také si nepamätám. Ale test otcovstva vraví, že je vážne moje. Mne je to tak ľúto. Odpustíš mi to niekedy ?"
Svoju ruku som si vytrhla z jeho. Odsotila som ho, takže teraz sedel na zadku a ja som sa rýchlo postavila. To som asi robiť nemala, pretože mi prišlo zle a musela som si opäť sadnúť. Ruku som si dala na bruško a začala som zhlboka dýchať.
"Hermi! Láska, si v poriadku? Nič ti nie je?" jeho hlas bol dosť vystrašený.
"Nedotýkaj sa ma. Vypadni odo mňa. Nechcem ťa už v živote vidieť. Ako si len mohol?" prepukla somv hysterický plač. "A to mal byť dnešný večer tým najúžasnejším. Chcela som ti povedať, že som tehotná a budeš otcom, ale ako vidím iná ma v tomto už predbehla. S rozdielom, že hovorila o inom dieťati. Hnusíš sa mi. Choď preč. Ja som ti tak verila." Viac som mu povedať už nevládala. On zostal ohromene sedieť.
"My... my budeme... my budeme mať dieťatko?" prekvapenie zmiešané so šťastím a strachom v jeho očiach.
"Nie! JA budem mať dieťa. S tebou nechcem mať nič spoločné. Bež si za tou druhou a mňa nechaj na pokoji!" s týmito slovami som sa zdvihla z pohovky, z predsiene si vzala bundu a premiestnila som sa, ani neviem kde. Charlieho som nechala v obývačke sedieť na zemi v šoku s prekvapeným výrazom na tvári.
Spomínať na to, keď mi oznámil, že ma podviedol veľmi bolelo. Avšak udalosti pár hodín po tom boli ešte horšie. Aj keď po mojom úteku z bytu sa zdalo, že nič horšie sa mi už stať nemôže. Ako som sa len mýlila.
Ako mi to mohol urobiť? Ako? Ja ho tak veľmi milujem. A on... On sa zabáva v Rumunsku so svojimi kolegyňami a ešte sa vyhovára, že si to nepamätá. Ako mi to mohol spraviť ? Veď sme mali mesiac do svadby. Nenávidím ho tak veľmi. Viac ako Voldemorta, či Draca Malfoya.
Dlho som chodila ulicami zahmleného, nočného Londýna. Vo vrecku mi už po niekolký krát zavibroval mobil. Tentoraz som hovor nezrušila, ale zdvihla ho. "Čo ešte chceš Charlie? Daj mi pokoj. Prosím" plakala som.
"Láska moja, prosím vráť sa domov. Ak chceš ja odídem z tvojho bytu, len prosím príď domov. Londýn je v noci nebezpečný. Bojím sa o teba. Prosím príď..." znovu som ho zrušila. Nemohla som sa vrátiť do bytu, keď som vedela, že on sa tam hocikedy môže ukázať. Pôjdem k Ginny a Herrymu. Hádam ma takto v noci vezmú na noc k sebe. Práve som sa chystala prejsť cez cestu, keď ma osvietilo svetlo a posledné, čo som cítila bol silný náraz...
Vera! Prestaň! Toto nie! Nie nie nie a nie!
Krásna kapitola, ale NIE!... v škole si ma neželaj!