Dlho som chodila ulicami zahmleného, nočného Londýna. Vo vrecku mi už po niekolký krát zavibroval mobil. Tentoraz som hovor nezrušila, ale zdvihla ho. "Čo ešte chceš Charlie? Daj mi pokoj. Prosím" plakala som.
"Láska moja, prosím vráť sa domov. Ak chceš ja odídem z tvojho bytu, len prosím príď domov. Londýn je v noci nebezpečný. Bojím sa o teba. Prosím príď..." znovu som ho zrušila. Nemohla som sa vrátiť do bytu, keď som vedela, že on sa tam hocikedy môže ukázať. Pôjdem k Ginny a Herrymu. Hádam ma takto v noci vezmú na noc k sebe. Práve som sa chystala prejsť cez cestu, keď ma osvietilo svetlo a posledné, čo som cítila bol silný náraz...
Prebrala som sa až o pár dní v nemocnici u sv. Munga. Nespomínala som si, čo sa stalo. Keď som otvorila oči, videla som Charlieho spať v kresle no stále ma držal za ruku. Vyzeral ako aniel s červenými vlasmi. Ako ho len ja milujem. Pokúsila som sa posadiť, no zabránila mi v tom silná bolesť v podbrušku. Tak som tea jemne zatriasla Charlieho rukou.
"Charlie. Miláčik, zobuď sa." hovorila som k nemu jemným hláskom. Zakmital viečkami a poriadne si zívol.
"Čo to...? Hermi... Ach Hermi, pre Merlina. Konečne si hore. Tak som sa o teba bál. Čo si prosím ťa stvárala, že si nedávala pozor na cestu?" hneď si sadol kumne na postel, opatrne ma objal a bozkával po celej tvári.
"Čo sa stalo? Ja si nič nepamätám. Kolkého je dnes?" pýtala som sa dezorientovane. Charlie sa odtiahol, prekvapene na mňa pozrel a vyzeral dosť nervózne.
"No ako by som... čo si pamätáš naposledy?" pohladil ma po ruke, no stále sa odomňa držal ďalej.
"Ja neviem. Neviem. Pamätám si, že som s Ginny šla k lekárovi, pretože už dlhšie mávam ranné nevolnosti. A on mi povedal... povedal... Oh, pre Merlina! Čo je s naším dieťatkom? Je v poriadku, však? Musí...ono proste.... oh" ruku som si položila na bruško. Postupne som si spomínala na všetko, čo sa stalo v deň nehody. Spomenula som si na návštevu lekára, večeru v Brlohu aj na ten hrozný rozhovor, ktorý som neskôr večer mala s Charliem.
Pokúsila som sa posunúť na posteli ďalej od neho, no bolesť v každej čiastočke môjho tela mi to nedovolila. Jemu doplo o čo sa snažím, tak sa postavil k oknu a pozeral von. Ja som tušila, že jeho dlhé mlčanie znamená niečo zlé. Slzy mi pomaličky začali tiecť z očí. Po chvílke sa otočil a v tvári sa mu odrážal obrovský smútok.
"Hermi, je mi to tak strašne ľúto. Ale pri tom náraze si potratila. Takmer si o život prišla aj ty." Takého zroneného som ho ešte nikdy nevidela. No ja sama som sa cítila tak strašne, ako nikdy pred tým.
Najprv mi nedochádzal význam Charlieho slov, no rýchlo mi to docvaklo a ja som sa naplno rozplakala.
"Niééé!" Kričala som ako zmyslov zbavená. Charlie ku mne pribehol a vzal ma do svojho silného náručia.
"Pššt. Láska moja, tíško. Neplač prosím. Viem, že to je velká rana pre teba. Aj pre mňa. Ani netušíš ako mi to je ľúto." Tíšil ma, no ja som ho nevnímala. Myslela som len a len na moje nenarodené dieťatko.
Dlho som s nikým nekomunikovala. Po dvoch mesiacoch som konečne začala komunikovať s ostatnými, no stále som to nebola ja.
No teraz sa vomne niečo zlomilo. Prečo by som sa mala trápiť? Život môjmu dieťatku týmto nevrátim a kvôli svojmu správaniu ani nebudem mať možnosť o ďalšie sa pokúsiť. Život je príliš krátky na to, aby som ho premrhala sebaľútosťou a plačom. Od tekto chvíle sa už nebudem trápiť a nevironím už ani jednu slzu pre minulosť.
Utrela som si mokrú tvár a vrátila som sa späť ku skrini. Vytiahla som tmavú riflovú minisukňu, červené tielko s pomerne veľkým výstrihom a k tomu červeno- fialovo- bielu károvanú košeľu. K tomu som si obula červené conversky. Jemne som sa nalíčila a vlasy som si vyrovnala jednoduchým žehliacim kúzlom. Vzala som si čiernu kabelku s peňaženkou, prútikom a trochou hop-šup práškom pre každý prípad.
"Hermi, kde si?" zhúkol na mňa George."Dúfam, že si hotová!" dodal ešte.Vyšla som z izby a šla do obývačky, odkial prichádzal hlas dvojičiek.
"Ahojte chlapci" veselo som pozdravila. "Vyzerýte skvele." Obaja sa otočili ku mne a obdivne zapískali.
"Páni..."
"Miona..."
"vyzeráš..."
"úchvatne..." Pochválili môj výzor dopĺňajúc sa. Jemne som sa sčervenala, načo sa obaja zasmiali.
"Ďakujem" usmiala som sa pravým, nefalšovaným úsmevom.
"Tak myslím, že môžeme vyraziť. Kam by si chcela ísť Miona?" spýtal sa Fred.
"Hocikde, kde sa dá tancovať" odvetila som a oči mi pritom zažiarili nedočkavosťou. Najprv sa namňa prekvapene pozreli v štýle ty sa chceš zabávvať a si veselá? a potom sa šťastne usmiali.
"Ako si želáte milady. Na takéto niečo poznám skvelé miesto" povedal George. Podišla som k nim, zakliesnila som sa obom o ruky a George nás s hlásným ´puk´niekam odmiestnil.
Ja som t vedel :( Ale aj tak super kapitola, som zvedavá ako to bude pokračovať ;)