Amen! Konečne som dopísala prvú kapitolku. Je síce kratšia, ale aspoň niečo. Dúfam, že sa bude páčiť, aj keď ja som s ňou moc spokojná neni. Lenže napísať prvú kapču je u mňa vždy ten najväčší problém . Prajem príjmné a ničím nerušené čítranie :-D
1. kapitola - Problém
"Áno mami, mám aj ten hrubý sveter, čo si mi dala na Vianoce."
"A máš aj fén?"
"Pre pána krála. Mami načo mi bude fén na VŠK, keď tam nieje elektrina. Vlasy si osuším kúzlom."
"Och. No to ma veru nenapadlo. Ale aj tak, pre istotu si ho zober."
"A nemám si rovno vziať topinkovač, telku a počítač?"
"Chceš to? Kudne môžme zbehnúť do elektra ti kúpiť."
"Ježiši Maria ! Mami, prosím ťa, sprav mi radosť a choď do kuchyne dorobiť večeru. Prepáč, ale lezieš mi na nervy"
"No tak prepáč. Chcela som ti len pomôcť. Ale keď nechceš ja sa ti nebudem vnucovať"
No ešte toto mi chýbalo. Aby sa namňa mama urazila. Ako by nestačilo, že zajtra odchádzam na vysokú, nemám nič pobalené a musím sa rozlúčiť s kopou priateľov, ono sa ešte mama namňa uraziť musí.
"Mia, môžem vojsť?" ozval sa odo dverí ocko.
"Jasne. Poď dnu."
"Čo sa prosím ťa stalo mame? Zletela po schodoch ako tornádo a pod nos si mrmlala niečo o nevďačnosti a dnešnej mládeži."
"No, tak nejak som ju vyhodila z izby. Trošku dosť mi liezla na nervy. Veď to poznáš" obaja sme sa zasmiali, keď sme si spomenuli na jednu z jeho služobných ciest. Mal odísť na týždeň a mama bola k nezastaveniu. Oco vybuchol, vyhádzal z tých 3 kufrov všetko, čo mu mama nabalila a do maličkého kufra si vzal iba to najpotrebnejšie. Mama sa s ním mesiac potom nebavila.
"Ja viem zlatko. Ale musíš ju pochopiť. Si naša jediná dcérka a odchádzaš na dlhú dobu preč. Aj ja mám čo robiť, aby som sa nerozplakal." zasmial sa.
"Ach. Tak v tom je problém? Veď ja vás budem navštevovať. Nič sa nebojte. Ak nie cez víkendy, aspoň na sviatky vás určite prídem pozrieť." usmiala som sa na ocka.
"Tak to som rád. Teraz, potrebuješ s niečím ešte pomôcť?"
"Ani nie. Už mám všetko. Poďme sa navečerať"
"Ouekj. A Mia?"
"Áno oci?"
"Mám ťa rád dcérka" povedal a silno ma objal.
"Ja teba tiež." Jedna slzička mi skĺzla po líci. Avšak nebola moja.
"Oci, neplačeš však?" odtiahla som sa od neho a pozrela mu do tváre. Rýchlo zažmurkal a utrel si oči.
"Samozrejme, že nie. Som predsa chlap. Tak poďme sa najesť." zahovoril a z izby vyletel ako uragán.
***
"Nezabudni napísať hneď ako sa zložíš na internáte!" poučovala mma už asi po stý krát za poslednú pol hodinu pani Weasleyová.
"Nebojte sa Molly. Napíšem hneď ako bude posledná vec z kufru v skrini." usmiala som sa naňu.
"Keby ťa tam niekto štval, stačí povedať. S Georgom a Harrym si to s ním vybavíme." ponúkol sa Ron a George prikívol na znak súhlasu.
"Práve si mi vzal slová z jazyka. Miona, drž sa. A nepreťaž sa učením. Občas si od tých kníh oddýchni, ano?" Občas mám pocit, že je Harry ešte horší ako moja mama, čo sa týka dohovárania a radenia mi. Ale za ten dlhý čas s ním a Ronom po boku som si už zvykla.
"Janse chlapci. Ďakujem vám, ale nemusíte sa o mňa báť. Sľubujem, že keby sa dačo deje, prídem sa vyžalovať. A držím palce na tom aurorskom výcviku. Len sa mi tam prosím vás všetci traja nedolámte."
"Áno mami." zvolali Harry, Ron a George zborovo. Nedalo sa na nich nezasmiať. Ach, tak mi budú chýbať.
"Tak ja teda idem. majte sa všetci krásne. Dúfam, že sa cez Vianoce uvidíme." lúčila som sa. Ešte som sa s každým objala na rozlúčku a premiestnila som sa späť domov. S rodičmi som sa rozlúčila už ráno, keď odchádzali do práce, tak som si už iba vzala svoje dva školské kufre a premiestnila som sa na miesto, kde najbližše tri roky budem žiť a to pred bránu VŠK neďaleko mesta Weeley.
Je to skvelé teším sa na pokračovanie :)