Ďalšia kapitolka na svete. Užívajte si v plnej paráde :P Nie je to nič moc, ale aspoň niečo....
Prosím aspoň jeden komentík :-)
3. kapitola
Spolubývajúca? Nie! Spolubývajúci...
Tak sme opäť vzali kufre do rúk a vybrali sme sa po tej nádhernej záhrade priamo k hradu, miestu, kde budeme najbližšie minimálne tri roky žiť...
"Pre Merlinove ponožky!" zašepkala som hneď ako som vkročila do izby, ktorá mi bola pridelená. "Či už je to kvôli tomu, že som vojnová hrdinka, alebo z nejakého iného dôvodu, ďakujem za túto nádheru" brblala som si popod nos cestou do spálne. Teda aspoň som dúfala, že do spálne. Otvorila som dvere a...
"Áááá" kričala som keď som utekala k veľkej posteli a skočila na ňu. ´Ach, tá je mäkká´ pomyslela som si. Vstala som, podišla ku kufrom a dala som sa do vybalovania. Mala som tu jednu závesnú skriňu, jednu komodu, a pár poličiek rôzne po stenách. Keďže som nejak extra veľa oblečenia nemala, vybalená som bola hneď a mohla som si v kľude prezrieť izbu lepšie.
Bola v jemučko žltej farbe s tmavou podladou. V strede izby bol veľký okrúhly chlpatý koberec. Oproti posteli bolo obrovské okno, z ktorého som perfektný výhľad na záhradu. Na parapete boli poukladané podušky. Už viem, kde budem čítavať či učiť sa.
Z mojej prehliadky izby ma vyrušilo zaklopanie na hlavné dvere, ktoré viedly do "bytíku". Aj keď sa mi vôbec nechcelo z toho pohodlného koberca, postavila som sa a šla som otvoriť. Po ceste som si všimla na nástených hodinách, že je už 6 večer. Okolo Druhej som sa dostala do kancelárie, kde mi priradili izbu, podpísala som nejaké papiere a dali mi časy prednášok, aby som si vytvroila svoj rozvrh a o štvrtej som bola už na izbe. Takže vybaľovanie mi ani tak moc času nezabralo. Otvorila som dvere a pozdravila tú príjemnú pani, ktorá vysvetľovala kde čo je. Za ňou stál vysoký chlapec v mojom veku. Ach, dúfam, že ma nechcú dať do inej izby.
"Och, slečna Grangerová. Som veľmi rada, že som vás zastihla ešte na izbe. Mylslea som, že už ste šla na večeru" milo hovorila. Už od prvého pohľadu a rozhovoru som vedela, že ju budem mať rada. "No viete, vyskytol sa nám tu taký menší problém. Tento rok sa prihlásilo na školu viac chlapcov ako dievčat a nemáme dotatok chlapčenských bytov. Museli sme im prideliť niektoré dievčenské. Lenže iekde sme spravili chybu a zle sme vypočítali počet izieb, ktoré budeme potrebovať im dať a tuto pánovi Raemondovi už nevyšla žiadna. A keďže ste jedina, kto ešte nemá spolubývajúcu, bude musieť byť pridelený k vám. Dúfam, že vám to nebude vadiť. Naozaj sa ospravedlňujeme" povedala na jeden dych. Celkom som sa čudovala, ako to zvládla na jeden nádych toľko toho povedať.
Chvíľku som naňu pozerala, než som pochopila, čo sa mi tu snaží povedať. Keď mi doplo, začala som nad tým uvažovať. Mám bývať v byte s niekym koho absolútne nepoznám? Nato som pripravená bola. Ale, že to bude chalan? To som nečakala. Ale veď čo je na tom? Izby budeme mať oddelené, stretávať sa budeme predpokladám, iba v obývačke či mini kuchynke (ešteže tu máme kávovar (aj keď ktovie ako funguje, keďže tu nie je elektrina(budem si o tom dačo musieť prečítať))). No aspoň tu nebudem tak sama.
"Jasne, ak ... Eh?" s otáznikom v očiach som sa pozrela na mladíka.
"Dominic. Dominic Raemond, toť moje meno" prvý krát sa ozval. Aký má nádherný hlas. Taký jemný, ale pri tom rešpektu hodný.
"Vďaka. Takže ak Dominic súhlasí, ja som za. Aspoň nebudem sama cleý čas a miesta je tu dosť pre dvoch" usmiala som sa na oboch návštevníkov.
"Som rada, že sme to vybavili tak rýchlo. Naozaj sa osparedlňujeme za túto chybu. No tak teraz sa bežte zložiť pán Raemond a chodte na večeru "postričila Dominica do bytíku. " Podáva sa iba do pol ôsmej a o pol deviatej sa jedáleň zatvára. Keby máte akékoľvek otázky, obráte sa na mňa. Nájdete ma v kancelárii, kde ste sa hlásili po príchode sem. Ešte raz sa v mene školy ospravedlňujem. Dovidenia" rapotala až ma z nej hlava bolieť začínala. Bola veľmi milá, ale veľa rozpráva.
"Dovi" povedali sme s Dominicom unisono a zavreli sme dvere na byte.
Spolubývajúca? Nie! Spolubývajúci...
Tak sme opäť vzali kufre do rúk a vybrali sme sa po tej nádhernej záhrade priamo k hradu, miestu, kde budeme najbližšie minimálne tri roky žiť...
"Pre Merlinove ponožky!" zašepkala som hneď ako som vkročila do izby, ktorá mi bola pridelená. "Či už je to kvôli tomu, že som vojnová hrdinka, alebo z nejakého iného dôvodu, ďakujem za túto nádheru" brblala som si popod nos cestou do spálne. Teda aspoň som dúfala, že do spálne. Otvorila som dvere a...
"Áááá" kričala som keď som utekala k veľkej posteli a skočila na ňu. ´Ach, tá je mäkká´ pomyslela som si. Vstala som, podišla ku kufrom a dala som sa do vybalovania. Mala som tu jednu závesnú skriňu, jednu komodu, a pár poličiek rôzne po stenách. Keďže som nejak extra veľa oblečenia nemala, vybalená som bola hneď a mohla som si v kľude prezrieť izbu lepšie.
Bola v jemučko žltej farbe s tmavou podladou. V strede izby bol veľký okrúhly chlpatý koberec. Oproti posteli bolo obrovské okno, z ktorého som perfektný výhľad na záhradu. Na parapete boli poukladané podušky. Už viem, kde budem čítavať či učiť sa.
Z mojej prehliadky izby ma vyrušilo zaklopanie na hlavné dvere, ktoré viedly do "bytíku". Aj keď sa mi vôbec nechcelo z toho pohodlného koberca, postavila som sa a šla som otvoriť. Po ceste som si všimla na nástených hodinách, že je už 6 večer. Okolo Druhej som sa dostala do kancelárie, kde mi priradili izbu, podpísala som nejaké papiere a dali mi časy prednášok, aby som si vytvroila svoj rozvrh a o štvrtej som bola už na izbe. Takže vybaľovanie mi ani tak moc času nezabralo. Otvorila som dvere a pozdravila tú príjemnú pani, ktorá vysvetľovala kde čo je. Za ňou stál vysoký chlapec v mojom veku. Ach, dúfam, že ma nechcú dať do inej izby.
"Och, slečna Grangerová. Som veľmi rada, že som vás zastihla ešte na izbe. Mylslea som, že už ste šla na večeru" milo hovorila. Už od prvého pohľadu a rozhovoru som vedela, že ju budem mať rada. "No viete, vyskytol sa nám tu taký menší problém. Tento rok sa prihlásilo na školu viac chlapcov ako dievčat a nemáme dotatok chlapčenských bytov. Museli sme im prideliť niektoré dievčenské. Lenže iekde sme spravili chybu a zle sme vypočítali počet izieb, ktoré budeme potrebovať im dať a tuto pánovi Raemondovi už nevyšla žiadna. A keďže ste jedina, kto ešte nemá spolubývajúcu, bude musieť byť pridelený k vám. Dúfam, že vám to nebude vadiť. Naozaj sa ospravedlňujeme" povedala na jeden dych. Celkom som sa čudovala, ako to zvládla na jeden nádych toľko toho povedať.
Chvíľku som naňu pozerala, než som pochopila, čo sa mi tu snaží povedať. Keď mi doplo, začala som nad tým uvažovať. Mám bývať v byte s niekym koho absolútne nepoznám? Nato som pripravená bola. Ale, že to bude chalan? To som nečakala. Ale veď čo je na tom? Izby budeme mať oddelené, stretávať sa budeme predpokladám, iba v obývačke či mini kuchynke (ešteže tu máme kávovar (aj keď ktovie ako funguje, keďže tu nie je elektrina(budem si o tom dačo musieť prečítať))). No aspoň tu nebudem tak sama.
"Jasne, ak ... Eh?" s otáznikom v očiach som sa pozrela na mladíka.
"Dominic. Dominic Raemond, toť moje meno" prvý krát sa ozval. Aký má nádherný hlas. Taký jemný, ale pri tom rešpektu hodný.
"Vďaka. Takže ak Dominic súhlasí, ja som za. Aspoň nebudem sama cleý čas a miesta je tu dosť pre dvoch" usmiala som sa na oboch návštevníkov.
"Som rada, že sme to vybavili tak rýchlo. Naozaj sa osparedlňujeme za túto chybu. No tak teraz sa bežte zložiť pán Raemond a chodte na večeru "postričila Dominica do bytíku. " Podáva sa iba do pol ôsmej a o pol deviatej sa jedáleň zatvára. Keby máte akékoľvek otázky, obráte sa na mňa. Nájdete ma v kancelárii, kde ste sa hlásili po príchode sem. Ešte raz sa v mene školy ospravedlňujem. Dovidenia" rapotala až ma z nej hlava bolieť začínala. Bola veľmi milá, ale veľa rozpráva.
"Dovi" povedali sme s Dominicom unisono a zavreli sme dvere na byte.
moc pěkné, už nám to začíná, moc se těším na další kapitolu a děkuji