close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

V. Kpitolka

2. října 2011 v 20:13 | Verka |  *Aurorka*
Piata časť je na svete. Dúfam, že s abude páčiť. Tentokrát je to z pohľadu Thea. Prajem pekné čítanie :-)



Ani neviem, ako som sa dostal domov so stretnutia s Temným Pánom. Tak bol v šoku z toho, čím sa jeden smrťožrút tak vychvaloval. Mal chuť zabiť ho na mieste. No nesmel sa prezradiť, tak len ticho stál a predýchaval zúrivosť. Do kuchyne pribehol Eric.

"Bol si za mamičkou? Už ju smiem vidieť?" Pýtal sa nadšene. Prítomnosť chlapca ma ako tak prebrala zo šoku. Vzal som ho na ruky a vysadil ho na pult, ako pred mojím odchodom. Hľadal som správne slová, ako začať.

"Vieš, Eric, neviem ako ti to povedať čo najemnejšie, tak to poviem rovno. Mamina je v nemocnici. Niektorý z tých zlích pánov u vás doma ju zasiahol kúzlom. Určite ju chceš ísť pozrieť, však?" Pozrel som na neho.

Celé mi to pripadalo ako v nejakej hmle. Tak veľmi som sa o ňu bál. Po rokoch som ju konečne našiel, dokonca som sa dozvedel, že mi dala syna, ktorého už teraz neskonale milujem a to ho ešte ani poriadne nepoznám. Bola to najlepšie, čo ma kedy stretlo a keď som konečne dostal druhú šancu u nej, nechcem ju stratiť. Aj keď hneď po našej spoločnej noci odišla a ani sa nerozlúčila. Aj keď mi tým ukázala, že nemá záujem. Ja jej dokážem, že som iný, ako si všetci myslia. Budem o ňu bojovať. Vzdám sa ministerstvu a sĺúbim im svoju pomoc v boji proti Voldemortovi. Pre ňu a môjho syna spravím čokoľvek. Dúfam, že bude v poriadku.

Eric zatial namňa nemo pozeral, akoby mu nedochádzalo, čo som mu práve povedal. Celú minútu ani len nežmurkol, keď sa zrazu rozplakal. Malý môj. Muselo to byť naneho dnes veľa. To nehovorím koľko je už hodín. Opatrne som ho objal. Pritúlil sa ku mne a plakal mi do smrťožrútskeho hábitu. Po pár minútach ku mne zdvihol jeho malú uplakanú tváričku.

"Vezmeš ma k mamičke?" Spýtal sa. Ja som len prikívol a poslal ho prezliecť sa z pyžama, ktoré mal od kedy som sa s ním premiestnil z jeho domu. Až potom som si uvedomil, že tu sa nenachádza žiadne oblečenie pre päť ročných, tak som s ním šiel k sebe do izby a zmenšil nejakú moju košeľu košeľu a nohavice na Ericovú veľkosť. Prezliekol som sa aj ja, pretože ísť v smrťožrútskom habite k Hermione, pri ktorej bude určite Potter, nebol najlepší nápad. Modlil som sa, aby ma nechal všetko vysvetliť a nezaklial ma hneď po premiestnení do nemocnice.

Objal som stále plačúceho Erica a premiestnil som sa s ním na informácie k sv. Mungovi. Podišiel som k recepcí.

"Dobrý večer. Smiem prosím vás vedieť, kde leží slečna Grangerová?" Vtedy mi zišlo na um, že ona sa už kľudne mohola vidať. Pi tej myšlienke ma pichlo pri srdci. Dúfal som, že nie. Našťastie sestra hneď vedela na koho sa pýtam. Prezrela si ma ostražito oh nôh až po tvár. Keď zbadala malého, zatvárila sa trošku prívetivejšie.

"Izba číslo 109. Druhé poschodie. Zasiahnutie neznámimi kliatbami."

"Ďakujem. Dovidenia" S Ericom som bežal k práve sa zatvárajúcemu výťahu(skvelý to muklovský vynález) a zviezol sa s jedným lekárom na druhé poschodie. Po celý čas mi malý fňukal v náručí a po šepky hovoril k Merlinovi- vraj už bude poslúchať a nič nebude vyvádzať, len nech je jeho mamička v poriadku. Keby to nebola taká strašná situácia, aj by som sa zasmial. Veľmi mi bolo môjho syna ľúto. Nevedel som ako ho utešiť, tak som si ho len silnejšie pritisol na hruď a pohladil som ho po chrbte. Hneď ako som zabočil do chodby, kde mala byť Hermionina izba, zbadal som pred dverami niekoľko ľudí. Tie Weasleyovské dvojčatá obímali ich mamu, Ron Weasley stál pri okne a pozeral von, pri tom objímal svoju manželku a v neposlednej rade Potterovci rozprávajúci sa s lekárom.

Harry akoby vicítil moju prítomnosť sa otočil mojím smerom a ihneď, ako ma spoznal zbordovel od zlosti a s vytihanutým prútikom sa kumne robehol. Až keď bol odo mňa len na pár metrou vzdialený, zbadal, že mám na rukách Erica, ktorý sa na neho vystrašene pozerá.

"Okamžite ho pusti ty sviniar. Čo tu robíš. A ako si sa dostal k malému? Prosím, len mu neubližuj" na poslednej vete sa Potterov hlas začal lámať a ďalej ma ostražito sledoval pripravený kedykoľvek zaútočiť. Jeho výbuch ku mne pritiahol pozornosť ostatních. Všetci sa zhrozene pozreli na malého v mojom náručí a ihneď ma prebodávali tými najnenávistnejšími pohľdami, aké namňa kedy kto hodil. Eric vyľakaný z celej situácie sa znovu rozplaka a ešte silnejšie ma objal. Aj keď bol malý silu mal poriadnu a trochu ma jeho stisnustie zabolelo. No nič som nedal na sebe poznať. Opatrne som ho pohladil po vláskoch.

"Ššš Eric, neplač. Nič sa nedeje. Bež teraz za pani Potterovou" nebol si istý ako sa volá krstným menom " a ja sa porozprávam zatiaľ s ujom Harrym, dobre?" Pozrel namňa svojími hnedými očami.

"Prečo voláš tetu Ginny pani Potterová? Veď oni sú ešte neni zobratí." To ma celkom prekvapilo, ale nemal som čas rozoberať takéto banality.

"Tak sa ospravedlňujem. No tak šup, utekaj za tetou Ginny." Uzmerujúco som sa na neho usmial. Eric mi dal pusu na líce a bežal za Weasleyovou. Tá ho vzala na ruky ochrane objala. Pozrel som na Pottera.

"Pozri, viem, že mi neveríš a dôvod na to ani nemáš, takže je mi jasné, že to bude ťažké, ale potrebujem sa s tebou porozprávať. Ak mi neveríš, kludne sa môžme postaviť tam do rohu, kde budeme všetkým na očiach. Dám ti svoj prútik a čokoľvek, čo budeš chcieť, len ma prosím vypočuj" Snažil som sa o milý tón. Potter na mňa vyjavene pozeral, akoby som padol z višne. Rýchlo sa však spamätal, vzal môj prútik a postavil sa so mnou do rohu chodby.

"Spusti. Neviem prečo si tu, ale garantujem ti, že ma momentálne veľmi láka možnosť zabiť ťa. Takže rýchlo. A čo si vlastne robil s Ericom. Ako si sa k nemu dostal a ako to, že si k nemu taký milý a on sa k tebe správa ako k človeku, ktorého pozná už roky?" Sypal zo seba.

"Potter, spomaľ. Všetko sa ti pokúsim vysvetliť, len ma prosím neprerušuj." Prikívol mi na znak toho, že bude ticho a ja som pokračoval. "Takže ako začať. Dôvod, prečo som chcel s tebou hovoirť je, že chcem prejsť. Nikdy som smrťožrútom byť nechcel, donútil ma otec. Nikdy som nemal dôvod, prečo riskovať život a tak som ako zbabelec zostával v rade smrťožrútov. Avšak dnes som získal dôvod. Zistil som, že mám syna." Odmlčal som sa a nechal som Pottera nech si všetko pospája. CHvíľu namňa nechápavo pozeral.

"Čo s tým má tvoj syn? Kto to...." zrazu mu svitlo. Pozrel na Erica a potom namňa. Určite si všimol tú podobu. Bolo takmer nemožné prehliadnuť ju. "Eric" zašepkal len. Ja som kívol na znak súhlasu a čakal na jeho reakciu. Dlho namňa pozeral, akoby premýšľal či ma zabiť, alebo nechať žiť. Asi sa rozhodol pre možnosť druhú. Prútik mi vrátil.

"Zajtra, vlastne dnes ťa čakám o 10:00 v kancelárii ministra. Buď presný. A radím ti, nič neskúšaj. Keď sa dozviem, že si kalmal a bol len Voldemortovým špiónom nebudem váhať a zabijem ťa." Blesky mu sršali z očí a mne bolo jasné, že nežartuje. "A ešte niečo. Ako to chceš vyriešiť s Ericom?" Spýtal sa po tichu. Videl som na ňom, že ho má veľmi rád. Na chvíľu som zaváhal.

"Ja... Myslím, že by bolo lepšie, keby zostane u niekoho z vás. Teda ak smie. U mňa by bol v nebezpečí. Určite ma budú hľadať smrťožrúti tak ako aj Pansy. Mimochodom, čo je s ňou? Je v poriadku?" Spýtal som sa opatrne. Pansy bola jednou z toho mála mojich skutočných priateľov. Okrem nej sa v mojom úzkom kruhu kamarátov nachádzal len Draco- aj napriek jeho otcovi, on zlý nebol a pohyboval sa medzi smrťožrútmi len kvôli otcovi, tak ako ja- a Blaise, ktorý smrťožrútom dokonca ani nebol. Ušiel hneď po škole do Ameriky, tak aby ho Temný Pán nemohol nájsť a raz za čas mi napísal alebo sa pár krát premiestnil do môjho tajného domu.

"Pansy" začal Harry, ale hneď sa odmlčal. Po chvíli začal znovu. "Pansy to bohužial neprežila" šepol smutne. Ja som na neho pozeral, neschopný slova. Pomaly som si sadolna stoličku kúsok odomňa a pozeral do steny. Začali mi tiecť slzy. Moja jediná priateľka je mŕtva. Bola mi ako sestra. Iba ona vedela o tom, čo som už na škole cítil k Hermione. Ona bola moja skutočná, aj keď nie pokrvná, rodina. Hlavu som zložil do rúk a nedokázal som zastaviť vzlyky.

"Oci, prečo plačeš?" Ozvalo sa mi pri uchu a Ericové malé ručičky ma objali. Stuhol som. Pomaly som sa na neho otočil.

"Eric zopakuj to prosím" zašepkal som. Eric namňa nechápavo pozrel. No otázku zopakoval. Ja som ho zdvihol na ruky a objal ho. Od tej radosti som sa ním zatočil. On mi povedal ocko. Pozná pravdu jeden deň, ale aj tak mi povedal ocko. Môj syn. Môj chlapček. Teraz namňa dolahlo to slovo úplne. Ja som otec a mám malého, päť ročného synčeka. Na Ericovej tvári sa konečne objavil malý úsmev. Sadol som si s ním a stále som ho objímal.

"Vieš, jedna moja kamarátka, ktorú som mal veľmi rád musela odísť a ja ju už nebudem môcť vidieť. A je mi za ňou smutno." Snažil som sa mu vysvetliť. On len chápavo prikívol a objal ma okolo krku. Na jeho vek bol veľmi vyspelý a pochopil, že sa o tom viac nechcem baviť.

Potter usúdil, že sa nikoho nechystám zabiť, tak nás s Ericom nechal samých a šiel oboznámiť ostatných s mojím rozhodnutím. Vzali to na počudovanie dobre. S časti to bolo aj kvôli tomu, že Eric mal pri sebe niekoho z rodičov- túto časť príjimali niektorí ťažko- a tiež boli radi, že je o jedného smrťožrúta menej a na ich strane o posilu viac. Okolo tretej som sa pobral domov. Ginny šla aj s Ericom k Potterovcom. Hneď som zalahol do postele a po ťažkom dni zaspal ani nie za tri minúty.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 vestec vestec | Web | 12. ledna 2012 v 22:39 | Reagovat

Dobry clanek, hezky blog, podivas se na muj webik?

2 Mirek Mirek | Web | 29. července 2012 v 15:16 | Reagovat

Hezký blog.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama