Som dobrá, som dobrá :D:D:D Dneska mám fajnovučkú náladičku(4 jednotky sa mi nepodaria väčšinou chytiť za týždeň, nie to ešte za deň :P ) takže som sa nakopla a tu je šiesta kapitolka k Aurorke :) Myslím, že bude asi predposledná... Samozrejme ešte potom bude Epilóg...... Tak pekné čítanie prajem :)
Päť mesiacov. Päť tých najdlhších, najhorších a zároveň najlepších mesiacov v mojom živote. Je to päť mesiacov, čo je Hermiona v kóme, päť mesiacov odkedy som sa dozvedel, že mám syna a týždeň od pádu Voldemorta.
Za tento dlhý čas som zmenil svoj život. So Ericom sa z nás stala nerozlučná dvojka. Každý deň sme chodili do nemocnice za Hermionou a nosili sme jej kvety. Eric býval so mnou v tajnom dome a v jeho rodnom liste sa krásne v kolónke otec vynímalo moje meno. Predstavil som ho matke, ktorá z neho bola celá paf. Zamilovala si ho hneď na prvý pohľad. Pri poslednej bitke zabili otca, takže som sa nemusel obávať jeho reakcie na môjho syna.
Voldemortov pád bol sčasti mojoa zásluha. Robil som Potterovi špióna a potom som mu dopomohol k jeho pádu. V zlatom triu som istým spôsobom nahradil Hermionu. Aj keď je to neuveriteľné, všetci (Weasleyovci, Potterovci a ost.) ma vzali veľmi rýchlo medzi seba. Každú nedeľu sme aj s Ericom boli u Weasleyových na obede a pár krát som si vyšiel aj s Potterom a Weasleym večer von. Samozrejme len keď mal kto postrážiť Erica. Zistil som, že sú celkom v pohode, nie taký blbci ako som si vždy myslel. Posledný týždeň sme sa snažili skrývať pred novinármi a širokou verejnosťou, kotrá nás považovala za hrdinov.
Avšak nebolo všetko také ružové. Hermiona sa ešte stále neprebudila a doktori netušili ako jej pomôcť. Všetci boli zúfali, no nik sa nevzdával nádeje, že sa prebudí. Každý jeden deň sme s Ericom chodili za ňou, rozprávali jej, čo je nové, nosili kvety a hovorili, ako veľmi nám chýba. Áno aj mne. Dnes sme mali ísť s Potterom na jednu tlačovku, jedinú, ktorú sme sa dohodli, že podstúpime. S Ericom sa sa predňou ešte chystali za Mionou k Mungovi. Vzal som čerstvé ľalie- ako som sa dozvedel, jej obľúbené-, vzal sako a šiel do haly.
"Eric, ideš už?" Zakričal som na syna.
"Hej ocko, vydrž chvíľku. Ešte som dokresľoval obrázok pre maminu" Hovoril po ceste zo schodou Eric. Vyzeral presne ako moje dvojča. A dokonca zdedil aj môj vkus na obliekanie. Rifle, rozopnutá košeľa s vyhrnutým rukávom a pod ňou tričkou s dlhým rukávom. Bol už začiatok októbra, čo znamenalo studenšie počasie, tak si ešte obliekol bundu a mohli sme vyraziť. Obliekol som si sako na čierne tričko, chytil Erica na ruky a premiesnil som sa s ním do nemocnice. Cítil som, že sa niečo stalo a tento pocit za zosílil hneď ako som zbadal na chodbe pred Hermioninou izbou viac rozprávajúcich sa lekárov.
"Stalo sa niečo?" Spýtal som sa, keď sme prišli k nim. Pozreli sa na nás a jemno sa usmiali.
"Slečna Grangerová sa asi pred pol hodinou prebrala" povedala jeden z nich šťastne. Ja som nič nečakal a aj s Ericom sme rýchlo behli do izby. Tam ležala krásna ako vždy no s tým rozdielom, že na nás pozerala svojími veľkými hnedými očami a slabo sa usmievala. Bola stále bledá, ale vyzerala zdravšie. Eric sa k nej rozbehol, vyskočil k nej na postel a silno ju objal.
"Mamíííí" kričal od radosti.
"Ahoj miláčik. Ach tak veľmi si mi chýbal. Ako si sa mal za ten čas, čo som spala?" Pýtala sa hneď a tiež ho pažami objímala. Ja som si sadol na stoličku k posteli a usmial sa na ňu.
"Mal som sa skvele. Bývam teraz s ockom a mám dokonca druhú babičku. Vieš o tom, že ujo Ron bude tatinom? A ocko ma naučil trochu lietať na metle. Tiež ma učil jazdiť na koni, ale to ma moc nebavilo. A mám nového kamaráta- Frenkiho. A ockov brat má dcérku o dva roky staršiu odomňa. Ocko povedal, že je to moja sesternica..." Sypal zo seba malý.
Hermiona však vyzerala, že prestala vnímať pri prvom vyslovení slova ocko. Najprv sa vystrašene pozrela na mňa, ale keď videla môj šťastný úsmev, usmiala sa tiež. Pohladila Erica po líčku a ďalej počúvala, čo všetko sa udialo za ten dlhý čas, čo bola mimo. Ja som zatiaľ šiel vymeniť včerajšie kvaty za tie dnešné a prilepil som Ericov obrázok k tým ostatným na stenu oproti posteli. Každý týždeň jej doniesol náš synček jeden. Dlho som počúval ich rozhovor, no potom nastal čas na môj odchod na tlačovku.
"Ja musím ísť, ale večer po Erica prídem, dobre?"
"Ach, samozrejme." Odvetila Hemriona rozpačito.
***
Už v živote nejdem na žiadnu tlačovku. Ale, že nikdy. Vošiel som do Hermioninej izby a vo dverách som sa hneď aj zastavil. Eric aj so svojou mamou spali v objatí na tej úzkej posteli. Pomaly som podišiel k nim. Díval som sa na tú krásu. Nechcel som zobudiť ani jedného z nich, ale Hermiona držala malého veľmi tuho, tak mi nezostávalo nič iné, ako ju zobudiť. Pohladil ju po tvári. Oči sa jej jemne zatrepotali a pomaličky zaostrovala svoj zraj na mňa.
"Ach, ahoj Theo. My sme zaspali? Koľko je vlastne hodín?"
"Je deväť."
"Ako bolo na tlačovke?" Spýtala sa po chvíli trápneho ticha.
"Hrozne" Zaškeril som sa. "Bol Eric kľudný? Dúfam, že ťa moc nerozrušoval."
"Nie. Celý čas mi rozprával o všetkom, čo som zameškala." Odmlčala sa a pozrela namňa. "Ďakujem" Potichu zašepkala.
"Za čo?" Nechápal som
"Za to, že si sa o neho postaral. Že si ho zachránil vtedy z domu bez jediného slovka na vysvetlenie. Za to, že ho máš rád" Zašepkala. Z očí sa jej zkotúľala jedna slzička.
"Za to mi vážne ďakovať nemusíš. Milujem toho chlapca. Stal sa premňa všetkým. Len vďaka nemu som sa uvedomil a prešiel na tú správnu stranu. Vďaka nemu a tebe" Priznal som a pozrel jej do očí. HĽadeli sme si dlho do očí. V tých jej som videl toľko emócii, no ani jednu som s istotou nemohol popísať. Pomaly som sa k nej sklonil a dal jej pusu. Ona namňa prestrašene pozerala. "Vieš..." Začal som "vtedy poslednú noc na Rokforte som ti hovoril pravdu" Nechápavo namňa hladela. "Milujem ťa Hermiona. A za tie roky sa tom nič nezmenilo. Ba mám pocit, že moje city k tebe sú ešte silnejšie, ako v tú noc, kedy sme splodili Erica" Usmial som sa a pohladil som ju po líci. "Viem, že som ťa teraz zaskočil, ale chcem aby si vedela, že chcem, aby sme aj s Ericom tvorili rodinu. Chcem ti ukázať, že som hodný tvojej lásky." Znovu som ju pobozkal, opatrne vzal Erica na ruky a šiel smerom k dverám. Ona bola po celý ten čas ticho a len sledovala moje pohyby. Pri dverách som sa naňu otočil. "Zajtra znovu prídeme" Šepol som a aj s mojím synom v náručí som sa pobral domov
Za tento dlhý čas som zmenil svoj život. So Ericom sa z nás stala nerozlučná dvojka. Každý deň sme chodili do nemocnice za Hermionou a nosili sme jej kvety. Eric býval so mnou v tajnom dome a v jeho rodnom liste sa krásne v kolónke otec vynímalo moje meno. Predstavil som ho matke, ktorá z neho bola celá paf. Zamilovala si ho hneď na prvý pohľad. Pri poslednej bitke zabili otca, takže som sa nemusel obávať jeho reakcie na môjho syna.
Voldemortov pád bol sčasti mojoa zásluha. Robil som Potterovi špióna a potom som mu dopomohol k jeho pádu. V zlatom triu som istým spôsobom nahradil Hermionu. Aj keď je to neuveriteľné, všetci (Weasleyovci, Potterovci a ost.) ma vzali veľmi rýchlo medzi seba. Každú nedeľu sme aj s Ericom boli u Weasleyových na obede a pár krát som si vyšiel aj s Potterom a Weasleym večer von. Samozrejme len keď mal kto postrážiť Erica. Zistil som, že sú celkom v pohode, nie taký blbci ako som si vždy myslel. Posledný týždeň sme sa snažili skrývať pred novinármi a širokou verejnosťou, kotrá nás považovala za hrdinov.
Avšak nebolo všetko také ružové. Hermiona sa ešte stále neprebudila a doktori netušili ako jej pomôcť. Všetci boli zúfali, no nik sa nevzdával nádeje, že sa prebudí. Každý jeden deň sme s Ericom chodili za ňou, rozprávali jej, čo je nové, nosili kvety a hovorili, ako veľmi nám chýba. Áno aj mne. Dnes sme mali ísť s Potterom na jednu tlačovku, jedinú, ktorú sme sa dohodli, že podstúpime. S Ericom sa sa predňou ešte chystali za Mionou k Mungovi. Vzal som čerstvé ľalie- ako som sa dozvedel, jej obľúbené-, vzal sako a šiel do haly.
"Eric, ideš už?" Zakričal som na syna.
"Hej ocko, vydrž chvíľku. Ešte som dokresľoval obrázok pre maminu" Hovoril po ceste zo schodou Eric. Vyzeral presne ako moje dvojča. A dokonca zdedil aj môj vkus na obliekanie. Rifle, rozopnutá košeľa s vyhrnutým rukávom a pod ňou tričkou s dlhým rukávom. Bol už začiatok októbra, čo znamenalo studenšie počasie, tak si ešte obliekol bundu a mohli sme vyraziť. Obliekol som si sako na čierne tričko, chytil Erica na ruky a premiesnil som sa s ním do nemocnice. Cítil som, že sa niečo stalo a tento pocit za zosílil hneď ako som zbadal na chodbe pred Hermioninou izbou viac rozprávajúcich sa lekárov.
"Stalo sa niečo?" Spýtal som sa, keď sme prišli k nim. Pozreli sa na nás a jemno sa usmiali.
"Slečna Grangerová sa asi pred pol hodinou prebrala" povedala jeden z nich šťastne. Ja som nič nečakal a aj s Ericom sme rýchlo behli do izby. Tam ležala krásna ako vždy no s tým rozdielom, že na nás pozerala svojími veľkými hnedými očami a slabo sa usmievala. Bola stále bledá, ale vyzerala zdravšie. Eric sa k nej rozbehol, vyskočil k nej na postel a silno ju objal.
"Mamíííí" kričal od radosti.
"Ahoj miláčik. Ach tak veľmi si mi chýbal. Ako si sa mal za ten čas, čo som spala?" Pýtala sa hneď a tiež ho pažami objímala. Ja som si sadol na stoličku k posteli a usmial sa na ňu.
"Mal som sa skvele. Bývam teraz s ockom a mám dokonca druhú babičku. Vieš o tom, že ujo Ron bude tatinom? A ocko ma naučil trochu lietať na metle. Tiež ma učil jazdiť na koni, ale to ma moc nebavilo. A mám nového kamaráta- Frenkiho. A ockov brat má dcérku o dva roky staršiu odomňa. Ocko povedal, že je to moja sesternica..." Sypal zo seba malý.
Hermiona však vyzerala, že prestala vnímať pri prvom vyslovení slova ocko. Najprv sa vystrašene pozrela na mňa, ale keď videla môj šťastný úsmev, usmiala sa tiež. Pohladila Erica po líčku a ďalej počúvala, čo všetko sa udialo za ten dlhý čas, čo bola mimo. Ja som zatiaľ šiel vymeniť včerajšie kvaty za tie dnešné a prilepil som Ericov obrázok k tým ostatným na stenu oproti posteli. Každý týždeň jej doniesol náš synček jeden. Dlho som počúval ich rozhovor, no potom nastal čas na môj odchod na tlačovku.
"Ja musím ísť, ale večer po Erica prídem, dobre?"
"Ach, samozrejme." Odvetila Hemriona rozpačito.
***
Už v živote nejdem na žiadnu tlačovku. Ale, že nikdy. Vošiel som do Hermioninej izby a vo dverách som sa hneď aj zastavil. Eric aj so svojou mamou spali v objatí na tej úzkej posteli. Pomaly som podišiel k nim. Díval som sa na tú krásu. Nechcel som zobudiť ani jedného z nich, ale Hermiona držala malého veľmi tuho, tak mi nezostávalo nič iné, ako ju zobudiť. Pohladil ju po tvári. Oči sa jej jemne zatrepotali a pomaličky zaostrovala svoj zraj na mňa.
"Ach, ahoj Theo. My sme zaspali? Koľko je vlastne hodín?"
"Je deväť."
"Ako bolo na tlačovke?" Spýtala sa po chvíli trápneho ticha.
"Hrozne" Zaškeril som sa. "Bol Eric kľudný? Dúfam, že ťa moc nerozrušoval."
"Nie. Celý čas mi rozprával o všetkom, čo som zameškala." Odmlčala sa a pozrela namňa. "Ďakujem" Potichu zašepkala.
"Za čo?" Nechápal som
"Za to, že si sa o neho postaral. Že si ho zachránil vtedy z domu bez jediného slovka na vysvetlenie. Za to, že ho máš rád" Zašepkala. Z očí sa jej zkotúľala jedna slzička.
"Za to mi vážne ďakovať nemusíš. Milujem toho chlapca. Stal sa premňa všetkým. Len vďaka nemu som sa uvedomil a prešiel na tú správnu stranu. Vďaka nemu a tebe" Priznal som a pozrel jej do očí. HĽadeli sme si dlho do očí. V tých jej som videl toľko emócii, no ani jednu som s istotou nemohol popísať. Pomaly som sa k nej sklonil a dal jej pusu. Ona namňa prestrašene pozerala. "Vieš..." Začal som "vtedy poslednú noc na Rokforte som ti hovoril pravdu" Nechápavo namňa hladela. "Milujem ťa Hermiona. A za tie roky sa tom nič nezmenilo. Ba mám pocit, že moje city k tebe sú ešte silnejšie, ako v tú noc, kedy sme splodili Erica" Usmial som sa a pohladil som ju po líci. "Viem, že som ťa teraz zaskočil, ale chcem aby si vedela, že chcem, aby sme aj s Ericom tvorili rodinu. Chcem ti ukázať, že som hodný tvojej lásky." Znovu som ju pobozkal, opatrne vzal Erica na ruky a šiel smerom k dverám. Ona bola po celý ten čas ticho a len sledovala moje pohyby. Pri dverách som sa naňu otočil. "Zajtra znovu prídeme" Šepol som a aj s mojím synom v náručí som sa pobral domov
PS: Ako je podla vás lepšie.... Takáto kratšia poviedka ako bude Aurorka, alebo niekolko desiatok kapitolové poviedky? Nech viem, ako pokračovať v mojích ďalších dvoch poviedkach (Jen ty a Kto si... ) :) Díky moc...